Kniha vidín: Titán (poviedka pre fantaskných trávičkárov)

Sedím s Rogerom na lavičke pred mojim barákom a pozorujem chudého otrhaného bezdomovca, ktorý sa prehrabáva v smetiaku, aby našiel niečo pod zub a prípadne vyhrabal nejaké haraburdy, ktoré by sa mu k prežitiu na ulici mohli zísť.

Bezdomovec vyzerá dosť zúbožene a vidím na ňom, že musí byť veľmi smutný. Možno mal ešte nedávno domov, ženu a deti, ale globálna kríza ho o všetko pripravila. Nie je zriedkavé, že ľudia v súčasnosti skončia ľahko na ulici, pretože kvôli kríze stratia prácu, nemajú z čoho splácať pôžičky, nemajú ako uživiť seba a ani svoju rodinu. Je ťažké si nájsť novú robotu, keďže podniky každú chvíľu krachujú, a tak sa ocitnú v situácii, ktorú by si ani vo sne nevedeli predstaviť. Ľudia sa stanú bezdomovcami ani nevedia ako. Systém je čoraz tvrdší a vládcovia sveta sa zmocňujú úplnej kontroly nad už takmer nesvojprávnym ľudstvom.
"Roger, myslíš si, že sa ľudstvo niekedy prebudí z tejto ilúzie, v ktorej vládne bezohľadný fašizmus a zaslepená túžba po moci?" - spýtal som sa znechutene Rogera, ktorý si naše tisíce rokov budované otroctvo intenzívne uvedomuje, pretože jeho rodina mala namále, aby sa nestala obeťou krízy kontrolovanej elitou. "Dokiaľ budú vo svete prevažovať názory hlupákov, ktorí sú stvorení na to, aby slúžili systému a vyžívali sa vo svojom otroctve, tak asi ťažko, Hank. Ľudia sú ignorantskí. Najhoršie na tom je to, že iní ani byť nechcú. Skús ich presvedčiť a dokázať im, že systém, v ktorom žijú, je ich otroctvom, a ešte ťa vysmejú ako najväčšieho blázna. Skús im vysvetliť, že existuje tajná agenda, ktorej cieľom je urobiť z ľudí polorobotov, ktorí sú pripravení poslušne poslúchať príkazy hybridných vladárov. Väčšina nepochopí nič. A to nehovorím o iných veciach, ako sú napríklad satanistické orgie, na ktorých sa zúčastňuje elita zložená z najvyššej spoločenskej vrstvy, redukcia svetovej populácie pomocou otráveného jedla a liekov alebo tajné podzemné základne, v ktorých sa experimentuje s klonovaním a mimozemskými mutáciami. Dôkazov je množstvo, ale chápavých jedincov málo. Mám pocit, že je to beznádejné. Ľudia sa budú diktátorského systému držať zubami nechtami, pretože sami chcú." - odpovedal naštvane Roger a následne si začal pospevovať melódiu známej hollywoodskej piesne Somewhere Over The Rainbow od Harolda Arlena.
Bohužiaľ musím v tomto súhlasiť s Rogerovým názorom. Ľudí, ktorí podporujú otroctvo celého sveta, či už vedome alebo nevedome, je veľa. Názory a myšlienky stáda kontrolovaného mocnými víťazia. Možnosť, že sa slepí zmenia na vidiacich, je nepravdepodobná. Aspoň teraz. A aj keď sú myšlienky nás dvoch pesimistické a tvrdé, v kútiku duše viem, že jedného dňa sa v ľuďoch niečo pohne. Niečo, čo im otvorí oči a vďaka čomu pochopia, že svet je o niečom inom ako o súperení, výhre nad ostatnými a nenásytnom a bezohľadnom uspokojovaní svojho iluzórneho ega, ktoré nás oddeľuje od vesmíru. Pochopia, že bezohľadnosť a nevedomosť sú brzdou, ktorá je prospešná akurát tak pre vesmírnych parazitov odstrihnutých od matky jednoty, ktorí ľudské bytosti využívajú, aby sa vďaka nim cítili byť mocní a vyvolení. A tak sa svet zmení v niečo lepšie ako je teraz. Ale od toho sme ešte ďaleko. Možno až "dvetisíc svetelných rokov od Aldebaranu", ako sa spomína v jednej pesničke od The Rolling Stones.
Pri sledovaní zúfalého bezďáka zbierajúceho odpadky a rozmýšľaní nad ľudským osudom som si všimol jednu zvláštnu vec odohrávajúcu sa v diaľke za ním. Nad mostom, ktorý sa týči nad riekou Jaldabaoth, sa zjavil veľký tmavomodrý až čierny oblak. Je nad mostom nebezpečne blízko. Blesky z neho šľahajú do štyroch svetových strán akoby sa nebeskí bohovia hnevali a snažili sa potrestať ľudstvo za svoju skazenosť a hriešnosť. Hromy burácajú až sa zem i nebo trasie. "Čo sa to do riti deje?" - pýtam sa nahlas seba i svojho okolia. "Buď sa obloha nasrala a chce sa na nás vybúriť, alebo sem prichádzajú mimozemšťania, ktorí sa zatiaľ schovávajú za oblak!" - povedal Roger vystrašene a vzrušene zároveň. Spomenul som si na scénu z filmu Deň nezávislosti, keď prišli lietajúce mimozemské objekty do našej atmosféry a najskôr boli zakryté zúrivými mrakmi.
Oblak sa už takmer dotýka mostu. Ľudstvo v meste nechápe, čo sa deje. Ja a Roger tiež nie. A tak sledujeme, čo sa stane, pretože nič iné nám ani nezostáva.
Niečo sa tam hýbe. Vidíme nejaký objekt, ktorý vychádza z mraku. To je noha! Obrovská noha zostúpila na most a hneď za ňou druhá. Nohy zoskočili a konštrukcia mostu sa pod tlakom mierne prevalila. Už nám bolo jasné, že je to obor. Postupne sa nám ukázala celá jeho postava. Môže mať tak tridsať metrov. Má na sebe staroveký bojový oblek s prilbou a pripomína rímskeho boha vojny zvaného Mars. Na chrbte má prevesený štít a na pravom boku zavesený meč.
Obor zoskočil z mostu na pevninu a vyzeral byť poriadne rozrušený. Začal sa oháňať okolo seba a ničiť všetko, čo mu prišlo do cesty. Chytil auto, ktoré mal po ruke a rozmačkal ho o svoju veľkú hlavu. Ľuďom, ktorí z panického strachu nevedia čo robiť, utrháva končatiny a hádže ich akoby to bola súťaž 'kto ďalej dohodí ľudskú mršinu'. Vrhá aj blesky z paží, najmä po ženách.
Titán sa vydal smerom k nám. Prečo zrovna k nám?! Mohol ísť radšej iným smerom. Dorazila k nemu policajná hliadka, ktorá použila svoje štandardné samonabíjacie pištole. Policajti stihli raz vystreliť a titán ich dorazil skokom. Chcelo by to niečo silnejšie. Avšak kým dorazia armádne posily, už bude väčšina mesta v troskách.
Obor sa k nám približuje a cestou ničí všetko živé i neživé. "Hank, mám u teba schované balíky trávy. Musím si ich zobrať predtým, ako ti titán zdemoluje byt. Vďaka nim som momentálne za vodou. Poďme ich rýchlo zobrať a padáme odtiaľto, než z nás ten obor urobí mäso do hamburgerov!" - navrhol plán Roger, ktorý vďaka predaju trávy nemusel pracovať a robiť otroka v nejakej všivavej práci. Za moju úschovnú službu mi dal hocikedy kiffa zadarmo. "Dobre, ale musíme byť rýchly! Snáď sa obor niekde zdrží, aby sme získali dostatok času na únik!" - povedal som.
Vošli sme do baráku, v ktorom bývam, vybehli sme peši schodmi na siedme poschodie a rýchlo vnikli do môjho bytu. Roger si u mňa schováva dvadsaťpäť kilogramov marihuany vo vianočných darčekových balíčkoch. Je ešte len leto a ja mám doma kopu vianočných balíkov.
Začal som ich rýchlo dávať Rogerovi do rúk, aby ich zobral čo najviac, zvyšok zoberiem ja a pôjdeme do môjho auta zaparkovaného pred barákom.
Konečne sme vzali všetky balíky do rúk. Chcem sa uistiť, že máme ešte dostatok času na zmiznutie, pozriem sa von oknom a určite uvidím, ako sa titán hrá so svojimi obeťami a dáva nám tak výhodu na útek. Odvraciam pohľad od balíkov smerom do okna a vidím obrovu veľkú hlavu, ktorá sa na mňa šibalsky usmieva a šklebí. Obor natiahne ruku a vrazí ňou do okna. Stihnem sa uhnúť, ale Roger nie a schytá to do chrbta, vyletí do steny, odrazí sa od nej a spadne na zem ako nejaký plastický muž. Balíky, ktoré držal v ruke, sa o stenu roztrieskajú a rozsypú sa po celej miestnosti. Titán zovrie päsť, opäť natiahne ruku a chce uderiť Rogera, ale zrazu sa zarazí. Všimne si zelený matroš rozsypaný po byte, oňuchá ho, nabehne mu úsmev na tvári, rozpustí päsť a začne prstom ukazovať na marihuanu. Vraví nám niečo jazykom podobným starohebrejčine, ktorému nerozumieme ani slovo.
Roger sa pozviecha, chytí kúsok marihuany zo zeme, pozrie na obra a začne napodobňovať jej fajčenie. Obrovi sa rozžiaria očká a začne prikyvovať. Roger mu ukázal prstom, aby počkal, pozbierali sme rozsypanú trávu a niektoré nepoškodené balíky s baliacim papierom, z ktorého by sa dalo urobiť veľké brko, ktoré by mohol fajčiť aj obor. Pár balíkov tam necháme, nebudú teraz všetky treba, obor by náhodou všetko vykúril a nám by nič nezostalo.
Postavili sme sa pripravení s balíkmi pred obra. Ten nás schmatne do svojich veľkých papŕč a nesie smerom k hore Mount Hashisch vzdialenej asi dva kilometre od mesta. S jeho bežaním sme tam dorazili za pol minúty. Našli sme si na strane odvrátenej od mesta rovinatejšiu plochu, kde Roger ubalil za krátku dobu dvoch malých jointov a jedno veľké brčko pre titána.
Začali sme spolu všetci traja húliť. Roger obchoduje iba s kvalitným materiálom, tak som zvedavý, či to bude obrovi chutiť. Mne trávička píše už po prvom šluku. Dostávam sa do raušu a Roger tiež. Obor si poťahuje z brka ako skúsený huličský profík a robí dymové kruhy. Ja s Rogerom sa na tom začneme smiať a vzápätí sa pridá aj obor. Nikdy som nevidel obra šťastnejšieho. To asi preto, že som obra nikdy predtým nevidel.
Keď sme po chvíli dofajčili Rogerovu medicínu, obor nás vzal do rúk a odniesol späť do môjho bytu. Položil nás cez roztrieskanú stenu do miestnosti, kde som skladoval trávu, zamával nám a utekal smerom k oblaku, z ktorého vzišiel. Zatiaľ sa tu nahromadili armádne jednotky, ktoré mali obra zneškodniť, ale ten si ich nevšímal a zmizol v oblaku skôr, ako stihli podniknúť bojovú akciu. Oblak sa už pomaly vzďaľuje od mosta, na ktorom obra vysadil.
Nakoniec všetko dobre dopadlo. Teda až na pár mŕtvych a zdemolovanie časti mesta. Vyvstáva mi tu otázka. Cestuje ten obor dimenziami do rôznych svetov a hľadá utlmujúce drogy, ktoré ho dočasne upokoja, a po vytriezvení opäť opakuje svoju zábavku, pričom si užije zúrivé ničenie i drogovú rozkoš? Alebo je to jeden z tých starých legendárnych zákerných titánov, ktorý sa pred mnohými tisícročiami zhúlil tak, že prespal veky a teraz sa zo spánkového raušu prebudil, pretože dostal chuť na ďalšiu kvalitnú trávičku? To sa už asi nedozvieme.

VSTÚP DO RÍŠE KNIHY VIDÍN TU.

---

Ďalšie informácie nájdeš na facebook stránke "Strážca poznania" - klikni tu.

KONIEC.